Nepatrím nikomu-5.díl

15. března 2013 v 21:47 |  Nepatrím nikomu
Tak tu je další..



-Igor-
, Tak hovor.'' povedal Roman.
,, Lili .. Už nedokážem zniesť jej správanie. Na začiatku nášho vzťahu bolo všetko dokonalé, ale ona až teraz ukázala jej pravú tvár.'' Dokončil som. Roman pustil moje obľúbené album od Avenged Sevenfold a pousmial sa.
,, Hovorili sme ti to. Neviem ako ty, ale byť na tvojom mieste, rozišiel som sa s ňou.''
Nad jeho radou som začal dosť premýšľať. Hlavne po ceste domov. Sme spolu tak dlho. Ale zajtra ju pozvem na večeru a poviem jej, čo cítim.

Sedeli sme v jednej z najlepších reštaurácií v meste. Aj cez to, že som mal stiahnutý žalúdok a nemal som chuť, objednal som si aj ja jedlo. Ale len preto, aby to nevyzeralo blbo.
,,Můžu začít?.'' Takže som nebol jediný kto chcel niečo povedať?
,, Tak začni.'' Čakal som čo z nej vylezie. Opäť mi bude niečo vyčítať?
,,Čekáme dítě.'' Zaskočilo mi. Čo to povedala? Že so mnou čaká dieťa?
,, Tak to je super.'' Usmial som sa a musel som sa napiť vína. Asi sme si mali dávať väčší pozor.
,,Nejsi rád?'' Začala mať tie jej blbé otázky. O čo jej ide? Nejakým spôsobom ma zhodiť?
,, Nepôjdeme už domov?'' Navrhol som. Nepovedal som jej to, čo som mal na srdci. Ale ako by som to mohol urobiť? Čaká so mnou dieťa. A čo by som to bol za chlapa, keby som ju nechal samotnú s dieťaťom?
Po zvyšok večera sme sa prechádzali po meste ruka v ruke. Ona mi stále niečo rozprávala, ale ja som bol myšlienkami úplne inde.
,,Copak?'' Ešte pevnejšie stisla moju ruku.
Proti nám niekto išiel. Podľa chôdze som spoznal, že to je Roman. Keď videl, že sa držíme za ruky, udivene sa na mňa pozrel.
Pozdravil nás a ďalej si šiel svojou cestou. Vo vrecku mi zazvonil mobil. Vedel som, že mi píše Roman.
,,Nekoukneš se?.''
,, Nie. Je to od Romana. Veď ho poznáš.'' Začali sme sa obaja smiať.
Keď sme prišli domov pozrel som sa na správu, ktorá mi prišla. Napísal mi že som zbabelec. On ale nevedel, čo mi povedala. Stálo v nej:,, A ako sa máte radi .. Šťastný pár ..''

Celý večer som nemyslel na nič iné, než na to dieťa. Dieťa predsa nemôže mať dieťa! Ja som na to moc mladý. Ja nemôžem byť ani správny otec. Stále som niekde na cestách a nebudem mať na ne vôbec čas. A hlavne vôbec neviem, ako sa k deťom správať.
Keby som si dal aspoň trochu pozor! Ale ja sám som strojcu môjho osudu a teraz už s tým nič neurobím. Večer som si vzal do ruky gitaru, vedľa na posteľ som si položil zápisník, a snažil som sa niečo zložiť. Napadali ma ale len smutné a depresívne pesničky. Keď už bola gitara úplne rozladená, položil som ju na zem a posledné listy v zápisníku roztrhal. Neboli tam moc pekné texty. A asi by nestáli za nič.
Prišiel som za ňou do kuchyne, kde upratovala a objal som ju okolo pása. Usmiala sa a pohladila sa po jej zatiaľ plochom brušku ...
Ale ako to bude všetko ďalej? Sám si na to stále nedokážem odpovedať.

 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 zuzka zuzka | Web | 15. března 2013 v 22:28 | Reagovat

ďalší! chcem vedieť čo bude pokračovať! :D

2 Emm Emm | Web | 22. března 2014 v 0:50 | Reagovat

Tak to byl zvrat!! Teď jen jestli si to nevymyslela...

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.