FF na přání- Osud

23. července 2013 v 20:40 |  Na přání
Tady je ta slibovaná povídka na přání pro Ceruzku. Vím, není to nic moc, ale momentálně nemám vůbec nápady psát.
Takže.. Omlouvám se za mou slovenštinu, se kterou mi občas pomohl google. A taky za takový divný konec.. A vůbec.. je to divné celé.. :D



Dala som si slúchadlá do uší a pustila som si pesničku mojej obľúbenej punkovej kapely. Rozbehla som sa, a čo najrýchlejšie som sa snažila bežať pres les.
Prvá rana, druhá a tretia. Päsťou od mohutného chlapíka to celkom bolí. Do rukávu od môjho čierneho svetra som si utrela slzy a s nimi aj krv. Ešte ma niekoľkokrát kopol do brucha a s úsmevom odišiel. Vedela som, že túto noc neprežijem. Kto by išiel v noci lesom, aby mi mohol pomoct? Blbo sa mi dýchalo a bolo mi jasné, že väčšiu bolesť som v živote nezažila. Počula som praskanie vetvičiek. Je to tu. Práve ide nejaké zviera a za pár minút už bude nasýtené mojím telom. Chcela som mať toto všetko už za sebou. V ruke som držala prívesok lebky, ktorý ešte pred chvíľou bol na mojom krku. Ale ten, ktorý ma tu ešte pred chvíľou dával päsťou do tváre mi ju strhol. Držala som ju stále pevnejšie.
,, Igor, tamto niekto leží.'' Počula som niečí hlas. Dúfala som, že nepôjdu späť a že mi pomôžu.
,, Tak sa tam poďme pozrieť.'' Povedal niekto iný. Nemala som silu prehovoriť. Aj keď by som chcela, aby o mňa vedeli.
,, Nie. Poďme späť.'' Je to v háji. Pôjdu späť a ja tu medzitým umriem.
,, Romane, ty si hrozne zbabelý. Poď! Trebárs potrebuje pomoct.'' Konečne! Prišli až ku mne. No, videla som len siluety. Vedela som, že pri najmenšom mám znetvorený celú tvár.

-Igor-

Okamžite keď som ju videl, urobil sa mi zle. Tolko krvi .. Vytiahol som z vrecka mobil a okamžite volal lekára. Bolo mi jasné, že bez neho by neprežila. Než dorazili lekári, snažil som sa s ňou nejako nadviazať kontakt a komunikovať s ňou. Márne. Záchranári ju dali do sanitky a odviezli ju.

-Zuzka-
Keď som sa zobudila, bola som v nemocnici. Mala som dosť neútulnú izbu. Ale teraz tu ide o moje zdravie. Po chvíli do izby vošiel doktor s úsmevom na tvári.
,, Dobrý deň.'' Pozdravila som ho.
,, Dobrý. Ako to ide?'' Spýtal sa a na chvíľu sa zahľadel do nejakých papierov, ktoré držal v ruke.
,, Hrozne ma bolí hlava a trochu brucho. Inak je mi fajn.'' Zhodnotila som môj zdravotný stav.
,, Mala ste obrovské šťastie. Mala ste vnútorné krvácanie do brucha, ale to sa nám podarilo úspešne zastaviť. Asi ste dostala poriadne päsťou, čo? Našťastie sa nejedná o otras mozgu, ale máte len zlomený nos a budete mať pár odrenín a jaziev.'' Povedal s pokojom v hlase a usmial sa na mňa.
,, Moc si toho nepamätám. A môžem sa spýtať, ako som sa dostala do nemocnice?''
,, Nejaký mladík, čo šiel okolo Vám zavolal záchranku.''
,, A nezanechal nejaký kontakt? Veľmi rada by som mu poďakovala. Predsa len takých ľudí je málo.''
,, To neviem .. Ale určite vám dám vedieť.'' Usmial sa a odišiel.
So zlomeným nosom som vyzerala vážne fajn. Budem mať ešte křivější nos ako pred tým. Vďaka tomu, kto mi to urobil! Fakt že jo! Mala som chuť do niečoho kopnúť, ale všetko ma bolelo.
Chvíľu som spala, alebo som sa len tak prevaľovala z jedného boku na druhý. V tom sa otvorili dvere av nich stál nejaký muž. Nepoznala som ho. Teda aspoň myslím. Ak ešte nemám výpadky pamäte. Čo dúfam, že nie.
,, Ahoj, ako?'' Spýtal sa ma s úsmevom na perách. V ruke držal kyticu ruží. Krásnych, červených ruží.
,, Kto si?'' Spýtala som sa, pretože som nemala ani potuchy o tom, kto by to mohol byť.
,, Pravdepodobne som ti zachránil život.'' Krásne sa usmial a položil mi kyticu na stôl.
,, Veľmi ti ďakujem. A nevieš náhodou, kto mi to urobil?''
,, Videl som len, ako uteká. Mal trošku pevnejšiu postavu a dosť veľké svaly. A myslím, že utekal rýchlo. Teda vyzeralo, že toto už má nacvičené.'' Pod týmto popisom sa mi vôbec nikto nevybavoval.
,, Si hrozne hodný. Kto by to urobil, že by išiel a zachránil mi život?''
,, Každý druhý určite.'' Žmurkol na mňa a posadil sa na voľné miesto na posteli, na ktoré som pred chvíľou poklopala. Pochopil, že si má sadnúť.
,, To si nemyslím. Takých ľudí je málo. V tejto dobe všetci niekomu cielene škodí.'' Zašepkala som.
,, Tým si chcela povedať, že som ťa mal rovno zaviezť k tomu cintorínu, ktorý je za lesom?'' Zasmial sa a nadvihol obočie. Čakal na odpoveď, ale ja som sa začala smiať, ako zmyslov zbavená.

Dlho sme sa rozprávali. Do tej doby, než Igora nevyhnal lekár. Vraj potrebujem pokoj. A ten som mala, keď tu on bol. A teraz som tu sama, pozerám do bielo múru a premýšľam. Do uší som si dala slúchadlá a pustila pesničku mojej obľúbenej punkovej kapely. Úplne tú istú, ako keď som bola v tom lese. V hlave sa mi začalo premietať niečo, čo sa v ten večer stalo. Ale iba v takých intervaloch. Inak bola tma.
Bohužiaľ spomienky na ten večer mi to moc nevrátilo, ale na chvíľu som zabudla na bolesť. Ale Igora mi to z hlavy nevymazalo. Bohužial.


 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 Martinkaaa Martinkaaa | 24. července 2013 v 1:14 | Reagovat

Mě sa to divný nezdá! Je to pekný! ;))

2 Tris Tris | 24. července 2013 v 22:01 | Reagovat

No, náhodou to bylo celkem brutálňoučké;)

3 Ceruzka Ceruzka | Web | 24. července 2013 v 23:21 | Reagovat

Vou ... Ani nevieš ako má to potešilo... Bolo to brutálne dokonalé... A tvoja slovenčina je super... Klobúk dolu, ja by som po česky necekla ani vetu... A koniec je pekný a... otvorený, chcelo by to pokráčko :-D :-D

4 LLenka LLenka | 25. července 2013 v 11:16 | Reagovat

Hrozně pěknej příběh, nechtěl by si udělat pokačování?

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.